saldub.sk

Bežne sa hovorí, že život je zmena. Je na tom niečo pravdy. Málokto zažíva po celý svoj život stály stereotyp a niekedy dokonca sám cíti potrebu zmeny. Mení partnera, zamestnanie, farbu vlasov, štýl obliekania, svoje spôsoby... A keďže sa hovorí, že „v zdravom tele prebýva zdravý duch“, mnohí z nás sa snažia starať sa o svoje telo.

Začíname viac športovať, cvičíme,, ak treba meníme životosprávu. Kto by predsa nechcel byť zdravým a cítiť sa fit, či už po fyzickej, ale aj po psychickej stránke? Starostlivosť o telo je teda veľmi dôležitým prvkom života.

My katolíci však veríme, že podstatu nášho tela netvorí len jeho telesná schránka s nejakou psychikou vo vnútri. Veríme v nesmrteľnú dušu, ktorá je síce samostatným prvkom, ale počas pozemského života (teda do našej smrti) existuje v spojení s telom. Nesmrteľná duša a smrteľné telo tvoria jeden celok – chrám Ducha Svätého. Keď teda vieme ako zveľaďovať naše telo, môžeme nájsť aj prostriedky cvičenia duše?


Nad týmto sa už v starých časoch zamýšľali horliví nasledovníci Krista a učenci šíriaci Jeho Slovo. Konečný recept, recept ako sa cvičiť po duchovnej stránke, Boh zoslal prostredníctvom zakladateľa jezuitského rádu – sv. Ignáca z Loyoly. Jeho príbeh je inšpiráciou a dôkazom Božej prozreteľnosti, vďaka ktorej žiadna vec, ani zlá skúsenosť nie je v živote zbytočná. Ignác bol totiž od mladosti horlivým bojovníkom. Túžil hájiť spravodlivosť, avšak len zo svetskej stránky – stal sa rytierom. To sa mu neskôr stalo osudným. V jednom z bojov bol ťažko ranený, delová guľa mu roztrieštila nohu. Jeho telo ostalo poškodené a do rytierskeho života nepoužiteľné. Boh zasiahol prostredníctvom tejto hroznej udalosti a osobnej tragédie. Pre stále mladého Ignáca sa otvorila cesta premeny a duchovného napredovania – zo svetského rytiera sa pomaly stával rytier duchovný!

Málokto z ľudí dostal dar, aký dostal Ignác. Jeho mystické zážitky, v ktorých nepochybne pocítil silu Božieho ducha sa stali námetom, ktorým chcel aj ostatných ľudí priviesť na cestu duchovnej premeny. Podarilo sa a Ignác vydáva svoju jednoduchú knižku s názvom Duchovné cvičenia.Odvtedy uplynulo už takmer 500 rokov a jeho duchovný odkaz žije naďalej.
Tento odkaz je prístupný pre každého človeka, ktorí túži po zmene svojho vzťahu k Bohu, po napredovaní v duchovnom živote.


Myšlienka zúčastnenia sa takýchto cvičení vyvoláva u ľudí, ktorí sa nich ešte nezúčastnili, často skeptické a pochybné úvahy.
Potrebujem tam ísť? Veď môj duchovný život je v poriadku. Navštevujem kostol, prijímam Krista v Oltárnej Sviatosti. Dokonca rád čítam Sväté písmo a často rozjímam o mne a o Bohu. Načo by som teda šiel niekam preč, keď všetko potrebné mám aj v pohodlí domova?
Predstava, že v prítomnosti kňazov, rehoľných sestier a iných zúčastnených nájdem niečo viac je často spochybňovaná. Navyše je tam časté obdobie ticha a osobného rozjímania (silencium), kedy sa nemôžem ani rozprávať s inými. Takto rozjímať môžem aj bez duchovných cvičení...

Možnosť zúčastniť sa duchovných cvičení (pre chlapcov aj dievčatá) dostali vďaka silnej saleziánskej komunite dubnickej farnosti aj mladí z nášho mesta. Po úvodnej neistote sa nakoniec nazbieral potrebný počet záujemcov. Pre niektorých to boli už opakované cvičenia, iní si „šli odbiť svoju premiéru“. Práve u nováčikov rezonovali myšlienky očakávania, niekedy aj mierneho skepticizmu. Aj keď slová duchovných sprievodcov a kňazov upozorňovali na tento čas, ako čas nevýslovnej Božej milosti, málokto ich bral naplno vážne.
Duchovné cvičenia na saleziánskej chate v Slávnickom Podhorí ponúkajú aj priestor pokoja vidieckeho života a prekrásnej prírody. Pán nám počas tohto pobytu doprial nádherné jesenné počasie, s prírodou sfarbenou dozlata a dočervena. V tak krásnom prostredí, stvorenom na vitálne prechádzky, si človek naozaj naplno dokázal vychutnať obdobie silencia (tichosti) a osobného uvažovania nad prečítanými úsekmi Svätého písma, ktoré sa dotýkali prebratých tém. Ich cieľom bolo nájsť cestu k Bohu, cestu osobného sebapoznania, vyznania a premeny.

Ak hovoríme o premene v duchovnom živote, vždy máme na mysli náhľad do svojho vnútra. Ako píše sv. Augustín: „Pravda prebýva v nás, v našom vnútri“, a jedine nazretím do nášho srdca môžeme nájsť pravdu, ktorou je sám Kristus.
Preto sa aj pochybnosti a skepticizmus pomaly vytrácal z každého z nás a každý cítil, že Duch Svätý k nám skutočne dokáže prehovoriť. Potrebné je len chcieť a snažiť sa počúvať Ho.

Dni ubiehali veľmi rýchlo a spolu s nimi bolo vidieť, že každý zúčastnený prežíva vnútorný dialóg. Neviem, čo bolo jeho predmetom (viem iba o svojom), ale všetci zatúžili po zmene. Vedeli sme, že zmena je blízko a pred nami stojí už len najťažší krok.
Tým krokom je dokonalé spytovanie svedomia, dokonalá ľútosť a úprimné vyznanie pred zástupcami Ježiša na zemi – kňazmi pri sv. spovedi. Či už išlo o generálnu spoveď alebo spoveď bežnú, jej sila je vždy rovnaká, ak je prejavom úprimnej snahy o nápravu svojho vzťahu k Bohu.
Niet sa čo čudovať, že sa na spovedi zúčastnili úplne všetci – nikto nechcel byť ukrátený o tento dar Božieho milosrdenstva. Podľa posolstva Ježiša Krista, ktoré predniesol sv. sestre Faustíne, odovzdali sme Mu celú našu minulosť, všetky naše pády, zlyhania, výčitky a zábrany v duchovnom raste.
Kamene, ktoré ťažili naše srdce sme z vďaky položili pred Boží stánok.
Tým bola naša premena a cieľ duchovných cvičení dokonaný!

Na očiach bolo vidieť túžbu ostať ešte v prostredí pokoja a možno aj mierny strach pred návratom do hektického sveta ľudí z miest. Na druhej strane sa však mohli vrátiť posilnení a uistení, že Pán je prostredníctvom Ducha Svätého stále s nami a preto sa nemusíme strachovať.

Podľa hesla „Ora et labora“ sme teda poupratovali, zbalili sa a s úsmevom na tvári šťastne odcestovali domov....


Duchovné cvičenia sú skutočne nesmiernym a nedoceniteľným darom Pána Boha. Na príklade a prostredníctvom svojho nasledovníka sv. Ignáca ukázal, že nestačí sa starať len o svoje pozemské telo, ale dôležitá je aj starostlivosť o nesmrteľnú dušu, ktorú nikdy nestratíme.
Duchovné cvičenia sú tu pre nás všetkých a preto by sme ich mali (ak máme možnosť) využiť. Ich dar pochopíme len pri účasti na nich...


Čo dodať na záver?
Treba už len asi vyjadriť vďaku, v prvom rade duchovným sprievodcom – našej novej sestre Marte, budúcemu novokňazovi – diakonovi Lukášovi Stašákovi, návštevníkom z kňazského povolania – Pavlovi Niznerovi a don. Teodorovi Gavendovi. Takisto aj tým, ktorí sa starali o naše zdravé telo – geniálnej pani kuchárke s rodinou.
Vďaka patrí aj všetkým veriacim za modlitby a v prvom rade Pánu Bohu, ktorý sa o všetkých nás dennodenne stará...