saldub.sk

Ak máte chuť prečítať si pekné svedectvo o misijnej skúsenosti jednej mladej osôbky z našej farnosti, uvarte si kávičku alebo čajík, pohodlne sa usaďte a môžete sa v duchu preniesť niekoľko stoviek kilometrov na východ....

Pekné cestovanie :)

 

Zamysleli ste sa už niekedy, prečo dospelí nečítajú rozprávky?

Rozprávky, ktoré možno príliš jednoducho a rýchlo premieňajú zlo na dobro, príliš fantasticky riešia vyhrotené situácie, ale úplne jasne ukazujú na veľké pravdy ľudského života?

Možno preto, že dospievaním človek zabúda. Celkom nebadane zabúda na ten jedinečný pohľad dieťaťa, ktoré každou novou skúsenosťou rozširuje svoj obzor.

Dieťa má jednu veľkú výhodu. Ono len rozširuje svoje srdce a neuzatvára ho. Prosto ide vpred. Nasáva. Prijíma každú skutočnosť. A vie i snívať.

A dospelým sa detské sny zdajú príliš nereálne. Príliš naivné, príliš veľké na to, aby boli uskutočniteľné.

Myslím, že všetko veľké v živote jednotlivca začína ako rozprávka. Je jedno, či bude mať jeden, alebo viac dielov, či bude hlavnou postavou princ, škaredé káčatko, či trojhlavý drak.

Predsa, vždy bude obsahovať veľké pravdy života.

Moja rozprávka má názov Ukrajina a jej vtesnanie do veličiny času ohraničuje 6 týždňov. Skúsim vám z nej niečo vyrozprávať, pretože si uvedomujem akúsi zodpovednosť za tú pravdu, ktorú som v nej našla.

 

Moja malá- veľká misijná skúsenosť sa začala konkrétne realizovať 26.6.2011, kedy som v Trenčianskej Teplej nasadla na vlak, ktorý ma zaviezol až priamo do môjho nového mesta- Ľvova.

Toto vyše osemstotisícové mesto leží približne 280 km od slovensko-ukrajinských hraníc na takzvanej Západnej Ukrajine, 80 km od ukrajinských hraníc s Poľskou republikou.

 

Tu ma už privítala komunita sestier FMA, ktorá bola predsa len trošku medzinárodná- 1 Slovenka a 3 Poľky.

Prvé 2 týždne som strávila tu, kde som spolu s ukrajinskými animátormi dokončovala prípravy na letné tábory, v praxi sa učila reč a prijímala za svoj Východný obrad. Sestry, kde som bývala, majú komunitu Grékokatolíckeho obradu (je jediná v celej východnej provincii), takže sv. omše, vešpery, chvály a iné.. bolo „trošku“ :) na iný spôsob.

Stretla som sa tu aj s partiou našich Videsákov, ktorí pomáhali na jednom tábore vo Ľvove a následne sa premiestnili do Selekcie blízko Kyjeva, kde boli organizátormi ešte jedného, určite veľmi vydareného tábora.

 

 

A keďže 2 týždne ubehli ako voda (musím podotknúť, že doslovne: ako voda :) ), tretí týždeň nám otvoril dvere do nášho prvého tábora s dievčatami. Tu už som nebola sama- ako cenná posila sa od skupiny Videsákov na čas odčlenila sr. Slávka a prišla i Lenka Trenčanová, ktorá síce dlho na Ukrajine pre úraz nemohla zostať, ale jej- hoc krátka prítomnosť- nám bola veľmi vzácna.

Tento dvojturnusový tábor mal názov: Povolania dievčaťa a zúčastnilo sa na ňom dohromady asi 40 dievčat. Bolo silné pozorovať, s akým smädom tieto prevažne dedinské dievčatá prijímali celkom obyčajný program, spoločné modlitby, či sv. omšu. A tiež ich jednoduchú vďačnosť za to, čo pre nich úplne samozrejmé nie je: spoločné stolovanie okolo stola s dobrým jedlom, pokojná rodinná atmosféra, či nezištne venovaný čas animátoriek.

Hneď po príchode som sa začala znovu baliť na môj ďalší tábor s chlapcami- sirotami zo sirotinca, ktorý vo Ľvove spravujú saleziáni.

Oficiálne som tam mala byť ako lekár (čo na to, že som zdravotnícky asistent :) ), obyčajná asistencia pri deťoch (bol tam aj jeden slepý chlapec), pomoc v kuchyni a všetko, čo bude potrebné.

Hneď od začiatku som vedela, že prvé dni nebudú ľahké. Problém mi ešte stále trochu robil jazyk, neprítomnosť ani jedného známeho človeka, absencia rodnej slovenčiny a hlavne dosť iný štýl práce vychovávateľov, ako ten, na ktorý som v saleziánskom prostredí zvyknutá.

(Keď už spomínam tú neprítomnosť známych, rodiny, priateľov.. Hoci som bola zo Slovenska len pár týždňov, človek si tam tak viac uvedomí, akú cenu pre neho majú. Učilo ma to pokore- byť ďaleko, málo informovaná, nevedieť to, čo by som rada. V podstate „len“ prijímať to, čo mi je dané, poskytnuté. Učiť sa vnímať všetky skutočnosti ako neoceniteľný dar. Pretože ONI ním naozaj sú!)

 

Tohto tábora - alebo skôr oddychovej časti chodu sirotinca (bol viac- menej bez programu)

sa zúčastnilo asi 23 chlapcov vo veku od 6- 15 rokov.

Hoci s obavami, ale plná vnútornej radosti, ktorej Zdroj som mohla každodenne prijímať, som sa dala do zoznamovania (Armando, Artur, Artem, Leonid, Vitalik…), prvých spoločných obohrávok lopty, či hodov bedmintonovým košíkom.

 

No, a hneď po nejakých 3 dňoch som ochorela. Nič vážne, ale nebola som dosť silná na to, aby som zvládla pracovať v bežnom tempe. Snažila som sa, ale nakoniec som po desiatich dňoch predčasne odišla.

Aj toto bola pre mňa dobrá skúsenosť, že nie vždy to, čo ja beriem a pokladám za výkon, je naozaj výkonom v očiach Boha. Možno naozaj chcel to, aby som tam z postele učila deti vyrábať stromčeky, bužírky, či panáčikov, alebo len tak prosto ich mala rada. Bez toho všetkého, čo si ja ešte predstavujem k tomu, aby bolo všetko OK, dobre, na jednotku.. Bez toho slastného pocitu po premakanom tábore, bez rozlúčky s deťmi, keď som nadránom odchádzala na autobus.

A predsa mi dal cítiť, že som tam bola správne, nie omylom. Že predsa tá obyčajná láska deťom stačila, že boli radi, keď mohli z nej nasávať. A tým všetkým ma učil, čo je to naozajstná láska- dávať sa bez podmienok, nerobiť na Boha nátlak a nevyžadovať to, čo ľudsky tak dobre padne.

 

A ešte niečo mi dal tento čas s nimi. Uvedomila som si tak konkrétne, aký veľký dar je, keď mám rodičov. Hneď druhý deň ako som sa zoznamovala s chlapcami, jeden sa ma ako prvé pýta: „A ty máš sestru alebo mamu?”

Pre neho samozrejmá otázka, ktorú kladie asi každému, s kým sa zoznamuje, ale mňa zarazila. Oni majú naozaj len vychovávateľku, tetu, čo im varí, a saleziánov, ktorí sú pre nich otcami. Som ja aspoň jednopercentne vďačná za to, čo mám???

Po tomto tábore s chlapcami a druhom turnuse dievčenského som sa po 6 týždňoch vrátila na Slovensko.

Niektorí ľudia sa pýtajú, či neľutujem „stratu“ prázdninového voľného času, či to stálo za leto bez brigády, za nezúčastnenie sa na dubnických akciách a táboroch.

A ja s istotou môžem povedať, že tento čas bol najkrajší dar, aký som mohla cez tieto prázdniny dostať. Najkrajší, pretože mi ho „nasníval“ sám Boh.

A ja myslím, že Boh sníva ako dieťa- odvážne a vo veľkom. Pretože On pozná možnú realizáciu.

 

Anna Šumichrastová

VIDES

 

p.s.: Ďakujem zo srdca vám všetkým, čo ste mi akýmkoľvek spôsobom darovali niečo k realizácii tohto Božieho sna. Silno som cítila hlavne dar vašej modlitby.

A viem, že náš širokospektrálny Boh vám to nejakým spôsobom odplatí. :)